Začína nenápadne a pozvoľne, nepretržite sa rozvíja v priebehu niekoľkých rokov. Medzi prvé varovné signály tohto ochorenia patrí zhoršovanie pamäti, zabúdanie nedávnych udalostí, mien, neschopnosť rozpoznávať známe miesta a neschopnosť orientovať sa v čase. Tieto prvé príznaky ochorenia pripisujú postihnutí alebo príbuzní starnutiu, stresu či depresii.
Čím skôr sa choroba rozpozná, čím skôr sa zaháji liečba, tým väčšia je šanca na zmiernenie jej priebehu.
Možnosť vyliečenia Alzheimerovej choroby ešte dnes nie je, sú však k dispozícii lieky, ktoré môžu zmierniť jej príznaky a zlepšujú kvalitu života postihnutých. Okrem medikamentóznej liečby je veľmi dôležitá aktivizácia chorého (nefarmakologické prístupy a terapie).
Časté príznaky Alzheimerovej choroby, ktoré by si mal príbuzní všimnúť:
O čo viac sa cítia byť ľudia trpiaci Alzheimerovou chorobou neistí, o to viac potrebujú pochopenie a láskavé, chápajúce prostredie. Skúsme im ho vytvoriť.
Nároky a potreby jednotlivých postihnutých sa líšia. Nemožno ich jednoznačne definovať. Treba ich riešiť postupne, tak ako sa objavujú, pri opakovaných návštevách lekára. Príbuzní preto musia poznať príčiny chorobných javov a spôsob ako ich zvládnuť, ale im predchádzať. Mali by vedieť, že vývoj ochorenia ich prinúti neustále sa prispôsobovať meniacemu sa zdravotnému stavu chorého.
Napriek progresii ochorenia je však vždy šanca urobiť nie pre dôstojné bytie človeka. To nie je prázdny optimizmus. Aj pre veľmi ťažko postihnutého existuje priestor a šanca zlepšiť jeho životné podmienku. Prináša ju láska, trpezlivosť, fantázia a všestrannosť. Tieto vlastnosti našťastie prejaví väčšina príbuzných. Ak budú o ochorení dostatočne informovaní a ak im poskytneme účinné rady, upevnia si voči chorému postoj lásky, oddanosti, tolerancie. Neprepadnú frustrácii, zúfalstvu, či bezmocnosti.
V nasledujúcich kapitolách podrobne preberieme hlavné problémy, ktoré vývoj demencie prináša.
Rozvoj demencie znázorňuje zložitosť komunikácie s postihnutým. Stráca sa zásoba slov, ktorú nadobudol. Preto tvorí stále “chudobnejšie” vety s jednoduchými slovami všeobecného významu. To značí, že predmet, ktorý nevie pomenúvať, označí “tamtá vec”, alebo “daj mi vec na jedenie!” stráca sa tiež schopnosť zapamätať si obsah toho, čo hovorí druhá osoba.
Z tejto jednoduchej úvahy vyplýva niekoľko pravidiel, ako postupovať pri komunikácii s postihnutým. Základná metóda spočíva v používaní jednoduchých krátkych viet. Okuliare, načúvací strojček musia efektívne korigovať oslabený zrak či sluch.
Je veľmi dôležité rozprávať s postihnutým pomaly, zreteľne, nekričať. Ak hneď nechápe, treba mu informácie zopakovať častejšie a bez nervozity. Dokonca sa odporúča opakovať všetko, čo sme už povedali. Dlhší a zložitejší rozhovor musí mať postihnutý možnosť pochopiť postupne, myšlienku za myšlienkou.
Veľmi dôležitá je neverbálna komunikácia. Úsmev, gestá, chytanie za ruku. Všetko toto vyjadruje náš postoj k pacientovi. Komunikáciu uľahčí aj sledovanie úst rozprávajúcej osoby. Odporúča sa zapájať ho do rozhovorov s členmi rodiny alebo s priateľmi.
Základným pravidlom starostlivosti o postihnutého (obliekanie, umývanie, jedenie…) je nezahrnúť ho prehnanou starostlivosťou. Ak ho nepovzbudíte, aby si denné úkony robil sám, rýchlo ich stratí. Schopnosť, čo raz stratil, už opäť nezíska.
Približne v druhom až treťom roku postihnutia začne mať ťažkosti s výberom oblečenia a správnym postupom pri obliekaní. Spôsobuje to zhoršenie pamäti, ale i neschopnosť zvládať činnosti vyžadujúce presnosť (zaväzovanie šnúrok, kravaty, zapínanie gombíkov).
Ak sa postihnutý ešte vie obliecť sám, je dobré zostať v jeho blízkosti - možno mu bude treba pripomenúť niektorú časť odevu, ktorú si má vziať. Skriňu plnú oblečenia, treba vytriediť. Veľa vecí postihnutého zbytočne mätie a sťažuje mu výber. Keď si odev nevie vybrať sám, pomôžte mu pripraviť jednotlivé súčasti v poradí, v akom nasledujú, teda spodné prádlo, šaty, obuv.
Ak si niektorú časť odevu oblečie zle, taktne zakročte a pomôžte mu obliecť sa správne. Dbajte, aby celý deň netrávil v papučiach. Šnurovacia obuv spevní nohu a dovolí kráčať s istotu.
Upravený, držiavaný zovňajšok zvyšuje dôstojnosť. Keď sa prestane sám starať o vzhľad, motivujte ho k náprave. Musí i naďalej navštevovať holiča či kaderníčku. Vhodný elektrický strojček zase dovolí holenie bez rizika.
Človeka s demenciou neraz prestane zaujímať jedlo, prípadne sa ho naopak stále dožaduje, nezriedka hneď po dojedení predchádzajúceho. Môže mať navyše ťažkosti s jedením určitých potravín alebo používaním príboru.
Jeho strava má byť vyvážená. Má obsahovať všetky základné zložky: bielkoviny, tuky, cukry, vlákninu, vitamíny, minerály a dostatok tekutín. Je dôležité pacienta informovať, ktoré denné jedlo mu podávame, aby si dokázal primerane vybrať z ponuky. Osvedčuje sa priniesť iba jeden chod a ďalší núkať až po jeho zjedení. Nedávajte chorému nadmernú šancu výberu. Vedomie, že si má vybrať, ho môže dezorientovať.
Pokiaľ chorý nemusí dodržiavať diétu, stravujte ho bežným zaužívaným spôsobom. Jedlo má nielen nasýtiť, ale i potešiť. Varte pestro a rešpektujte priania človeka s demenciou!
Dekubity sú rany na koži a podkožných tkanivách, spôsobené dlhodobým zvýšeným tlakom na miesta tela dotýkajúce sa podložky. Ich výskyt u starších postihnutých je vysoký. Súvisí so zníženou pohyblivosťou a ďalšími rizikovými faktormi v tejto populácii. Ohrození sú najmä pacienti oddelení s nedostatočnými vybavením a stavom personálu.
Liečenie chorých s preležaninami znamená vyššie náklady. Priemerná doba hospitalizácie je 3,5 - 5 krát dlhšia. Aj včasný zákrok proti začínajúcej preležanine nezabráni predĺženiu liečby o 50%. Preliečení pacienti sú pritom naďalej vystavení vyššiemu riziku komplikácií.
Najvážnejšiou príčinou vzniku preležaniny je však dlhodobý tlak (ťah) pri kontakte tela s podložkou, brániaci prekrveniu kože. Dôsledkom zmeny citlivosti na bolesť, nehybnosti i celkovej otupenosti ich spontánny obranný mechanizmus človeka s demenciou ustúpi či absentuje vôbec. Krátkodobý zvýšený tlak znamená menšie zlo ako malý, dlhotrvajúci tlak. Nebezpečným faktorom vzniku preležanín je samovoľný odchod stolice. Je horší ako spontánne pomočovanie, lebo udržuje kožu neustále vlhkú, vystavenú riziku nákazy. V porovnaní s nehybnosťou je menej závažný. Na vzniku preležanín majú podiel tiež utlmujúce lieky. Spiaci, alebo apatický pacient spontánne nemení polohu. Nevyžaduje pomoc po zacítení bolesti.
Základom prevencie vzniku preležanín je skoré rozpoznanie rizikového pacienta, ktorému treba venovať vyššiu pozornosť (neschopný vôľových, či samovoľných pohybov, pravidelne odľahčujúcich časti tela dotýkajúce sa podložky). Bez zníženia miestneho tlaku je iný preventívny a liečebný zásah neúčinný. Dnes už našťastie máme pomôcky eliminujúce vznik preležanín (mechanicky polohovateľné postele, matrace s pohyblivým povrchom, vodnou náplňou atď.). Nesmú však chorému brániť v spontánnom pohybe. Neexistuje univerzálne vyhovujúca poloha tela na lôžku. Chorých treba pravidelne polohovať. Nesmú spočívať na preležanine ani niekoľko minút (i pri použití antidekubitických pomôcok). Polohuje sa každé dve hodiny, cez deň i v noci. To je limit, kedy sa prekrvenie kože samo obnoví a riziko preležania zmenší na minimum.
Polohovanie je bežný spôsob prevencie preležanín. Kladie vysoké nároky na ošetrujúceho (sila, empatia, zodpovednosť) i postihnutého (bolesť, budenie). Nesmie sa vynechať ani z dôvodu spánku, či neustáleho rušenia.
Majú pre postihnutých zväčša vážne následky. Preto ich predchádzaniu venujeme osobitnú pozornosť.
Pri odstraňovaní príčiny treba posúdiť vplyv užívaných liekov (tlmenie, spanie, liečba depresie) a podiel ostatných chorôb, ktoré môžu pád tiež zapríčiniť.
Pád je výsledkom súhry viacerých okolností alebo rizikových faktorov. Niektoré z nich však možno úspešne ovplyvniť. Zmeny v schopnosti udržať rovnováhu pri chôdzi či inej činnosti súvisia u staršieho človeka čiastočne s fyziologickým starnutím, ale i chronickými ochoreniami. Ich správna liečba a rehabilitačné cvičenia sú pri prevencii pádov kľúčové.
Rovnako dôležité je i prostredie, v ktorom postihnutý žije (dom, byt, zariadenie). Časom totiž zistí, že je preňho nevyhovujúce. Začne si nedôverovať, lebo stráca schopnosť rozpoznať jeho prvky. V spálni môže k pádu prispieť tma, zlé ovládanie spínača, osvetlenia, výška a poloha postele, prípadne kresla. Najrizikovejšími miestami pádov sú kúpeľňa a WC s klzkými mokrými povrchmi i relatívne zložitými úkonmi, ktoré pri hygiene musí vykonať. Pre starších osamotených ľudí sú častým miestom pádov schody.
V chodbe, kuchyni, záhrade sú nebezpečné voľne stojace predmety (v prirodzených terasách), neupevnené šmýkajúce sa koberce. Riziko straty rovnováhy sa zvyšuje v menej známom prostredí a presídlení. Väčšina starších ľudí padá pri bežných činnostiach. Len malé percento prípadov ide na vrub nebezpečným aktivitám (šport, hobby).
Ako teda upraviť bývanie pre nové okolnosti života? Začnite osvetlením. Primerané svetlo má byť rozptýlené, nie priame s ostrými tieňmi. Spínače musia byť v dosahu. Užitočné sú malé nočné svetlá na dôležitých trasách (spálňa - WC). Nasledujú podlahy. Tie majú byť čo najrovnejšie (odstráňte prahy), koberce upevnite k podlahe, umývateľné povrchy aplikujte s protišmykovým dezénom. Vyrovnajte výšku schodových stupňov. Zábradlia musia byť pevné a dostatočne dlhé. Držadlá môžu byť i v izbách, ale nesmú chýbať v kúpeľni a WC. Dbajte o skrátenie hlavných trás a ich “vyčistenie” od kolíznych predmetov (rozmiestnenie nábytku). Pre pohybovo indisponovaných ľudí je optimálna výška lôžka alebo kresiel okolo 60 cm od zeme. Spevnite tiež operadlá.
Vynaložené náklady sa vám isto vrátia v zamedzení strát z možných budúcich komplikácií.
Inkontinencia je obvyklým príznakom u každej formy demencie. Objavuje sa už v strednom štádiu Alzheimerovej choroby. Inkontinencia môže byť prvý príznak jednej z foriem demencie zvanej normotenzný hydrocefalus.
Inkontinenciou trpí asi 40 - 60% chodiacich pacientov. Najčastejšou príčinou liečiteľnej inkontinencie moču je akútny stav zmätenosti, infekcia, zápcha, užívanie určitých liekov, ale napríklad aj imobilita. Skôr než ju označíme za trvalú, treba chorého dôkladne vyšetriť.
Človeku s demenciou uniká moč ešte pred príchodom na toaletu. Preto musia mať k dispozícii nočníky a ľahko snímateľný odev (tzv. suché zipsy). Neraz nedokážu v nervozite nájsť cestu na WC. Pomôžu im výrazné, farebné, dobre rozlíšiteľné znaky (lepšie ako nápisy).
Pri trvalej inkontinencii je potrebné pacienta pravidelne každé 2 - 3 hodiny vodiť na záchod. Najmä ráno, pred spaním a raz počas noci. Uľahčením je použitie nočníka a večerné obmedzenie príjmu tekutín. Treba oddialiť zavedenie trvalého katétra. Ohrozuje pacienta infekciou a negatívne vplýva na jeho psychiku. Do úvahy prichádza u ťažkých, nezvládnuteľných prípadov.
Skorá diagnóza i správny prístup dokážu znížiť zaťaž pacienta, výkon ošetrujúcich, ako aj nevyhnutné náklady.
Človek s demenciouje vystavený zvýšenému riziku ochorení vedúcich napokon k väčšej závislosti od iných. Aj ľahšie ochorenie môže prehĺbiť jeho zmätenosť, podráždenosť, alebo nepokoj. Ten môže byť napr. prvým prejavom horúčky. Problémy s komunikáciou neraz bránia skorému zisteniu už prebiehajúceho ochorenia.
Ak sa pacient náhle zmení, prestane byť samostatný alebo sa výrazne zhoršia jeho intelektové schopnosti, treba vyhľadať lekára. Skôr, než tieto zmeny budeme považovať za prejav demencie, musíme vylúčiť iné patologické príčiny. Choroby a užívanie liekov môžu vyvolať aj psychiatrické príznaky (delíria, halucinácie, nepokoj). Zhoršenie zraku či sluchu zvýrazňuje dezorientáciu a bráni pacientov správne vnímať okolie.
K únave, úzkosti a stresu prispieva i nevhodné bývanie, zmena prostredia, či vysoké nároky na pacienta zo strany príbuzných. Ľudia s demenciou trpia rovnakými chorobami ako ostatná populácia starých ľudí. Ak sa niekto stále sťažuje na nejaký chorobný príznak a opisuje ho rovnako, je potrebné upovedomiť lekára.
V rámci predchádzania komplikáciám je nutné upraviť domáce prostredie. Odstránením zdrojov nebezpečenstva, zabezpečením primeranej stravy, dostatočným príjmom tekutín, starostlivosti o hygienu ústnej dutiny, nôh a kontrolu pravidelnosti stolice.
U človeka postihnutého Alzheimerovou chorobou sa neraz objavia nevysvetliteľné stavy zmätenosti. Je ospalý a spomalený, ale niekedy i nepokojný, podráždený. Starší človek sa často dostáva do stavu zmätenosti. U postihnutého demenciou sa však tento stav ťažko rozpoznáva.
Zmätenosť vyvolávajú viaceré faktory. Od procesu starnutia mozgu, zhoršenia zraku a sluchu, cez chronické choroby, zníženú imunitu voči akútnym ochoreniam, reakcie na liek, až po nedostatok nočného odpočinku, smútok, premiestnenie do neznámeho prostredia. Podozrenie na akútny stav zmätenosti máme vrámci skokovej zmene úrovne vedomia, správania, alebo činnosti pacienta.
Typické je zhoršenie celkových kognitívnych funkcií. Býva rýchle a krátkodobé (obvykle však nie dlhšie ako mesiac), sprevádzané poruchami pozornosti, psychomotoriky a poruchami cyklu spánok - bdenie. Pozornosť kolíše a môže chorému oslabiť, alebo v niektorých prípadoch úplne znemožniť schopnosť komunikovať. Prestáva uvažovať s obvyklou jasnosťou a zameraním na cieľ. Úvahy sú nesúvislé a pôsobia dezorganizovane - postihnutý nie je schopný udržať myšlienkový tok. Reč sa niekedy ochudobní, inokedy pacient rozpráva vzrušene. Preskakuje z témy na tému. Rozhovor si často nesprávne vysvetlí. Trpí poruchami vnímania a halucináciami (najmä zrakovými). Buchnutie dverí považuje za výstrel z pištole, záhyby na prikrývke sa mu javia ako živé organizmy. Takmer vždy je narušený cyklus spánok - bdenie (od nespavosti po nadmernú ospalosť).
Pacient býva dezorientovaný v čase a priestore, často je nadmieru aktívny. Môže sa prejaviť úzkosť, strach, hnev, eufória, tras, potenie, búšenie srdca.
Najčastejšou príčinou akútneho stavu zmätenosti staršieho človeka sú infekcie, srdcová dekompenzácia, srdcový infarkt, cukrovka, nedostatočná činnosť obličiek, pokles hladiny cukru v krvi, dehydratácia a epilepsia. Vyskytuje sa tiež veľmi často u pacientov chirurgických oddelení (zlomeniny krčka stehennej kosti). Ďalšou frekventovanou príčinou zmätenosti je nesprávne užívanie liekov proti nespavosti, nervozite i depresii. Akútne epizódy zmätenosti navodzuje i fyzická bolesť. Treba na to myslieť najmä u osôb s poruchou komunikácie.
Správna liečba akútneho stavu zmätenosti vyžaduje presnú identifikáciu jeho príčiny. Tichá, vhodne osvetlená izba, dobre viditeľné hodiny a kalendár, menej ľudí okolo - tieto aspekty dokážu pacienta upokojiť a pomôžu mu nájsť orientáciu v čase a priestore. Treba ho ubezpečiť, že zmätenosť je prechodná porucha. Pri veľkom rozrušení sa zasahuje medikamentózne. Starší ľudia v stave akútnej zmätenosti, však vzhľadom k potrebe diferencovaného diagnosticko-liečebného postupu patria do nemocnice. Musíme ich považovať za naliehavý geriatrický stav.
Lekár Alois Alzheimer opísal v roku 1907 chorobný stav 51-ročnej ženy, ktorý sa prejavoval časovo-priestorovou dezorientaciou, poruchami pamäti, depresiou, pocitmi stihomamu i žiarlivosti. Pacientka obviňovala manžela z nevery, lekára a susedov z ohrozovania života. Naviac trpela sluchovými halucináciami. Táto žena bola prvým príkladom ochorenia, ktoré sa neskôr stalo známe ako Alzheimerova demencia.
Demenciu charakterizujú poruchy pamäti a iných intelektových funkcií, ku ktorým sa vždy za rozličných okolností priradí široká paleta ďalších príznakov, definovaných ako poruchy správania či psychické príznaky.
Poruchy správania sú klinickým problémom, nie vždy ľahko zvládnuteľným. Predstavujú stres a záťaž pre členov rodiny. Navyše vedú k definitívnemu zhoršeniu už predtým nerušeného stupňa samostatnosti postihnutého v bežnom živote. Nepokoj sa objavuje u 24 - 61% chorých s Alzheimerovou chorobou, agresivita u 21%, bezcielne blúdenie u 26%, delíria u 30 - 50%, porucha spánku u 50%, depresia u 40 - 50%. Ďalšie príznaky, ktoré sa netýkajú kognitívnych funkcií, zahŕňajú zmeny osobnosti, stravovania (nadmerná chuť do jedla, alebo nechutenstvo), halucinácie, zhoršenie stavu zmätenosti vo večerných hodinách, neprimerané reakcie. Môže sa zjaviť podozieravosť, apatia vedúca až k mutizmu (neprítomnosť rečového prejavu), neúčelné opakovanie činnosti, používanie nadávok, odmietanie pomoci, schovávanie vecí, chorobná zamestnanosť (neustála neúčelná manipulácia s predmetmi alebo časťami odevu). Delíria sú veľmi časté v počiatočnom štádiu a počas prvého roku ochorenia. Postihnutý je presvedčený, že ho niekto okradol, žiarli alebo sa cíti byť prenasledovaný.
Ďalším psychickým príznakom, sú katastrofické reakcie pretrvávajúce rôzne dlho. Neraz ako dôsledok stresujúcich zážitkov (aj menej závažnejších). Na rozdiel od porúch pamäti sú poruchy správania často liečiteľné. Je veľa liekov na ovplyvnenie nespavosti alebo deliriantných stavov (aj keď niektoré iné príznaky - krik, blúdenie, mutizmus, nechutenstvo na liečbu málo reagujú). Neraz sa však zmiernia, či dokonca doznejú v prítomnosti inej osoby, ktorá dá chorému pocit istoty. Častým príznakom demencie je bezcieľne blúdenie. Liekmi sa ťažko ovplyvňuje. Môže byť dokonca príčinou pádov a zranení, keď postihnutého lieky príliš tlmia alebo mu spôsobujú zápchu, nechutenstvo, sucho v ústach, ktoré chce napríklad v noci odstrániť.
Je neschopnosť chorého orientovať sa v priestore a čase. Nevie napríklad určiť miesto, kde sa nachádza. Dezorientáciu často prevádza zmätenosť. V mysli postihnutého sa prelína prítomnosť s minulosťou. Skôr stratí orientáciu v čase, až neskôr sa mu stáva neznámym miesto.
Nedokáže sa zorientovať ani vo vlastnom byte, nevie nájsť cestu do kúpeľne alebo kuchyne. Pomôžu mu na viditeľnom mieste rozostavané pomôcky dávajúce základne informácie o čase (kalendár, hodiny), o mieste (označenie izieb, WC), o ľuďoch z blízkosti, reáliách a programe (fotografie, informačná tabuľa o tom , čo treba urobiť, zapamätať si). Označenia a zápisy musia byť zreteľné, stále na rovnakom mieste.
Veľmi sa osvedčuje už po prebudení pripomenúť postihnutému základné skutočnosti. Napríklad: “Dobré ráno. Som Mária, tvoja žena. Dnes je utorok. Krásny slnečný deň.” Ak vás nesúhlasne presviedča o inom, neoponujte. Odpútajte jeho pozornosť inou témou a správnu informáciu skúste zopakovať neskôr. Korigujte jeho presvedčenie veľmi citlivo. Protirečenie a káranie v ňom iba zvýši zmätok. Ak sa neustále pýta na to isté, odpovedajte veľmi trpezlivo. Uvedomte si, že odpoveď naozaj zabudol alebo si už nepamätá, že nám položil otázku.
Čím je pacient informovanejší, tým menej sa bude opakovane pýtať.
Častým príznakom staroby a demencie je pokles nálady. Na jej liečbu existujú účinné antidepresíva.
Žiaľ, depresia sa u nich často nediagnostikuje, nelieči. Najčastejšie sa prejavuje únavou, poruchami spánku, nechutenstvom a chudnutím, zmenami správania, nepokojom a agresivitou. Už viac ako tri z uvedených príznakov v období dlhšom ako dva týždne, môžeme považovať za kritérium pre pravdepodobnú diagnózu depresie.
Okrem medikamentóznej liečby je dôležité postihnutému upraviť denný program tak, aby mohol stále robiť čosi zaujímavé (počúvať hudbu, hrať karty, pracovať v záhrade, chodiť na prechádzky). Pomáhajú i bežné rutinné činnosti ako utieranie prachu, čistenie príborov, umývanie riadu.
Chorý človek má niekedy prejavy agresivity. Agresivita môže byť prejavom poškodenia mozgu, iných ochorení či skutočností, ale i toho, že nerozumie dianiu okolo seba.
Pod nepokojom rozumieme stavy úzkosti, napätia, podráždenosti, neposednosti, zmätenosti, opakujúcej sa neúčelnej motorickej činnosti, poruchy spánku. Ľudia s demenciou sú často nepokojní slovne i fyzicky. Nepokoj však môžu vyvolať aj iné chorobné stavy, akými sú bolesť hlavy, začínajúca infekcia, zápcha, depresia, zlé užívanie liekov.
K postihnutému musíme pristupovať čo najpokojnejšie. Komunikovať s ním zdvorilo a usilovať sa rozptýliť jeho obavy. Neraz stačí prítomnosť niekoho blízkeho alebo ošetrujúceho personálu, aby sa upokojil. Nemá význam s postihnutým o ťažkostiach diskutovať. Nie je nahnevaný a agresívny voči komusi, kto mu chce pomôcť, ale preto, že trpí ochorením. Je zmätený, stresovaný situáciami, ktoré nechápe a nedokáže zvládnuť.
Agitácia a frustrácia môžu byť predohrou k reakciám ťažkého nepokoja. Vhodnou je pokojná, jednoznačná odpoveď, ktorá rozptýli jeho obavy.
Po upokojení je potrebné zistiť príčinu nepokoja a v budúcnosti sa jej vyhnúť. Naučme sa chváliť postihnutého za veci, ktoré vykonal dobre a nevyčítať mu to, čo pokazil.
Ak sa prejavy agresivity zvýraznia, treba vyhľadať lekára.
Sú častými príznakmi demencie. Postihnutý cíti nutkanie pohybovať sa podobne , ako prijímať potravu.
Tejto skutočnosti treba prispôsobiť prostredie, v ktorom žije. Odstráňte všetky kolízne predmety, prekážky, šmýkajúce sa koberce. V nevyhnutných prípadoch zamknite niektoré miestnosti a kľúče schovajte. Dvere možno vybaviť zvončekom oznamujúcim ich otvorenie.
Ak postihnutý blúdi po byte v noci, môže to znamenať, že nie je dosť unavený. Hľadajte spôsob, ako zvýšiť jeho dennú fyzickú aktivitu. Nedovoľte mu spať počas dňa. Tma môže rovnako prehĺbiť nepokoj a zmätenosť. Používajte nočné tlmené osvetlenie (spálňa, chodba ku WC, kúpeľni). Ak pacient rád chodí von, absolvujme s ním pravidelné prechádzky.
Nočné blúdenie a nespavosť sú závažné poruchy správania, ktoré nadmerne vyčerpávajú okolie postihnutého. Niekedy sú príbuzní nútení vyhľadať postihnutému prechodné alebo trvalé umiestnenie v zdravotníckom či sociálnom zariadení. Niektoré formy nespavosti sa však dajú liečiť (vyvolané somatickým ochorením a pod.). Ukľudňujte ho uvoľneným prostredím s hudbou a tlmeným svetlom. Zaspať pomáha i teplá sprcha. Obmedzte večerný príjem tekutín.
Ak opatrenia nepomôžu, vyhľadajte lekára.
Pod pojmom delírium rozumieme poruchy vnímania existujúcej reality. Pacient nie je usmerniteľný a porucha podmieňuje jeho chorobné správanie. Halucinácie sú vnemy, ktoré nemajú skutočný vonkajší podnet. Ľudia s demenciou trpia najčastejšie zrakovými halucináciami.
Oba príznaky sú súčasťou Alzheimerovej demencie a u vysokého percenta postihnutých sa spolu s poruchou pamäti objavujú už na začiatku ochorenia. Človek s demenciou verí, že ho niekto prenasleduje, alebo chce okradnúť. Tretia, najčastejšia forma, sa týka falošnej identifikácie skutočnosti. Postihnutý sa napríklad domnieva, že v jeho byte sa zdržiava cudzia osoba. Inokedy v zrkadle nepozná seba samého a reaguje na svoj obraz ako na votrelca. Môže sa tiež zhovárať s postavami na televíznej obrazovke. Domnieva sa, že ho oslovujú. Stáva sa, že nespoznáva členov rodiny, alebo si ich zamieňa (matku s manželkou).
Prvým liečebným krokom je taktný diskrétny pokus o návrat pacienta do skutočností. Akékoľvek protirečenie ho však dokáže podráždiť. Pomoc spočíva v rozptýlení obáv. Nenechajte ho pozerať televíziu, zakryte zrkadlo, zveste rušivé obrazy …
Ak chorobný stav trvá, či sa dokonca prehlbuje a úzkosť postihnutého i nepokoj narastá, je vhodné navštíviť lekára.
V živote rodiny žijúcej s príbuzným s demenciou sa postupne vytvorí určitá rovnováha, neraz sprevádzaná únavou. Nedávne výskumy ukázali odolnosť tejto dynamickej rovnováhy, ktorá sa láme až pod náporom závažných ochorení, akými sú choroba či smrť opatrovateľa, keď jeho povinnosti musia prevziať iní členovia rodiny. Alebo keď závažné zhoršenie stavu postihnutého rodina už nezvláda. Najčastejšou príčinou narušenia tejto rovnováhy sú poruchy správania, najmä nespavosť a nočné blúdenie. Veľkou pomocou pre rodinu je odborná rada ošetrujúceho lekára. Aby rodina mohla pacientovi účinne pomôcť, musí byť dostatočne informovaná o všetkom, čo sa týka ochorenia a musí nájsť podporu v úsilí o dobro postihnutého.
Nie je ľahké zaujať správny postoj k prejavom ochorenia, ktoré sa objavia nečakane. Vždy ich preberte s lekárom. Najmä tie, ktoré vedú k úpadku mentálnych funkcií alebo závažným poruchám správania. Významným i delikátnym okamihom je prvý kontakt lekára s chorým a rodinou. Musia prijať skutočnosť, že “zvláštne” správanie, pre ktoré “to už dlhší čas nie je on”, spôsobila choroba, že určité prejavy nie je schopný ovládať. Treba sa pripraviť na menlivosť priebehu ochorenia, ktoré bude vyžadovať neustále prispôsobovanie sa.
Príbuzní sa často cítia smutní, osamelí, unavení, bez odvahy. Neraz si dávajú za vinu, že vlastného príbuzného odmietajú alebo sa zaňho hanbia. Že stratia trpezlivosť alebo sa zaoberajú myšlienkou umiestniť ho v niektorom zariadení sociálnych služieb. Lekár by mal tieto pocity rozobrať, objektívne ich posúdiť a ak je to možné sprostredkovať výmenu názorov a skúsenosti s inými rodinami.
Príbuzní musia vedieť, že existuje reálna možnosť pomôcť pacientovi uchovať si primeranú úroveň životnej pohody. Musia však nájsť zázemie, ktoré ich psychicky podporí. Výskumy v západných krajinách ukazujú, že podporné programy pre príbuzných zmenšujú psychickú záťaž a oddiaľujú umiestnenie pacientov v zdravotných alebo sociálnych zariadeniach. Príbuzní, ktorí sa pod vedením kvalifikovaného zdravotníckeho personálu pravidelne stretávajú na tzv. podporných skupinách, získavajú viac poznatkov o ochorení, strácajú pocit osamelosti, lepšie prekonávajú negatívne pocity, ktoré v nich uvedomujú vlastnú úlohu a sú oveľa zdatnejší v boji s každodennými problémami.